Krajina nekrajina

Nedávno som videla na autobusovej zastávke chlapca. Mohol mať približne 11 – 12 rokov. Blonďavé chlapča, nagelované vlasy, kožená bunda, vyťahané rifle, značkové tenisky. Všetko v poriadku, až na to, že … mal cigaretu v hube, zlatú reťaz okolo krku a v ruke najnovší typ dotykového mobilného telefónu. Rehot na celú ulicu a žmurkanie na všetky dievčatá naokolo.

Realita.

Mnohí sme v tomto veku nesmelo začínali čítať časopisy pre násťročných, pomaly začínali zabúdať na bábiky, angličáky, či lego a meniť svoj pohľad na svet okolo seba. Svoj prvý mobilný telefón sme dostali do rúk najneskôr v 15tich rokoch. Kto mal mobil skôr, bol medzi spolužiakmi niekto. Bol pán! Alebo mal benevolentnejších rodičov. No i tak na neho spolužiaci v triede nenápadne zazerali. Mobil – nemobil… každý ho chcel. Pamätám si presne na ten starý veľký čierny anténkový telefónik, ktorý nepoznal mp3 zvonenia, foťák z bleskom ani službu internet v mobile. A navyše, vo väčšine prípadoch bez klipka. Tehla ako vyšitá.

Aj ja som sa z tohto vtedajšieho zázraku doby som sa tešila len kvôli tomu, že som išla na strednú školu do iného mesta. Aby bolo odkiaľ a kam zavolať, keby niečo. Bola som v siedmom nebi. A rovnako si pamätám aj na prvý počítač, za ktorý sme sa prvýkrát posadili v piatom ročníku na základnej škole. Alebo lepšie povedané – usadili nás tam naši učitelia a rodičia, ktorí nás prihlásili na počítačový krúžok. Tí si už hádam vtedy uvedomovali, že ten stroj raz bude hýbať svetom a bez neho sa v našom každodennom živote ani nepohneme. Aj počítač bol iba veľká biela bedňa, ktorú bolo počuť aj o dve učebne ďalej. Dnes? Malá hračka s rozmermi 20x20cm, ktorá dokáže viac, ako všetky mozgy sveta v kope.

Človek normálne neverí, ako sa doba rýchlo mení. Sme iní. Už aj my sme tá generácia, čo je sto rokov za opicami. A to sme si mysleli, že do spomenutej kategórie patria iba naši rodičia, či starí rodičia. Omyl, vážení! Každým dňom sa niečo mení, prichádzajú stále nové a nové veci, a my sa stále a stále musíme učiť.

Boli by ste si niekedy pomysleli, že naši rodičia, v niektorých prípadoch i starí rodičia, budú používať mobily, naučia sa pracovať s počítačmi, internetom, budú online vyplňovať daňové priznania a budú si vytvárať profily na sociálnych sieťach? Ja veru nie. Dokonca malé deti už toho vedia o pokroku viac ako my. Úplná normálka. Štvorročné či päťročné dieťa, ktoré nevie ani čítať si dokáže samo na počítači pustiť svoju obľúbenú hru, či ovládať internet. A mobily alebo iphony? Tie sú pre tie mrňavé stvorenia úplná hračka. Vedia ich ovládať lepšie ako sami výrobcovia. A chudáci ich rodičia za nimi nestíhajú. Sú skrátka o krok vzad a lapajú po dychu. Rozmýšľajú nad tým, ako je to vôbec možné, že takéto malé stvorenie dokáže z menovaných technických hračiek vytrieskať viac, ako oni, mama a otec, dokopy.

Bláznivé.

Nuž, niekto sa nad tým pousmeje, niekto zakrúti hlavou, niekto zaspomína. Pravdou však je, že aj technika nás vychováva a ovplyvňuje. Otázka je – ako?